Keď Niet úniku!

Auto nie je posteľ
Konečne dovolenka! SHINY HAPPY PEOPLE! Horúce slnko, hebký piesok, vôňa kokosového opaľovacieho oleja. Štýlové trekové topánky a výhľady z Korzických vrcholkov hôr. Podaktorí šialenci už v decembri plánujú, naháňajú akcie first moment a precízne vyberajú destinácie. Niektorí mámvpažisti sa spamätajú tri dni pred odchodom a no stres. Netreba sa odtrepať na druhý koniec zemegule, ak nežijete v Poprade, či priamo v Starom Smokovci, aj také Tatry dokážu byť riziková lokalita. Pretože do každého vysnívaného cieľa sa treba dopraviť. Počas cesty sa veru dokážu diať veci. A nemám na mysli pohodové kilometre pri dynamickej hudbe. Uzavretý priestor auta je napríklad pre mňa totiž oveľa intímnejší, ako taká spálňa. Nie je predsa nič jednoduchšie, ako sa uprostred emotívneho výlevu dvihnúť z postele a odkráčať o zopár metrov ďalej. Teda za predpokladu, že svoju partnerku pred rozhovorom neprivezujete. Alebo ona vás. Ale skúšali ste už vyskakovať z auta šinúceho sa po diaľnici v rýchlosti 140km/h? Priestor tak malý, že musíte v pravidelných intervaloch otvárať okienko. Inak nepredýchate. Keď sa v ňom navyše nakumuluje frustrácia, pocity ublíženia, hnev až po vrch kapoty, vibrujú aj spätné zrkadlá. Väčšinou je to chlap, čo drží pevne volant v rukách. Pripútaný, hranice pohybu takmer nulové, hrozba havárie pri strate pozornosti vysoká. Nezostáva mu nič iné, iba sedieť a počúvať. Alebo sa snažiť vypnúť odposluch. Ale nedá sa, nedá … .



Ponožky na zemi a málo sexu
Samozrejme existujú aj menej dramatické cesty. Vlastne ako sa to vezme. Orálny sex na obchvate nad Nitrou sa zapíše do historických análov jednej nemenovanej dvojice. Aj vtedy išlo o život, no prežili obaja a potom už v tichu sa viezli domov. To sú tie príjemnosti, ktoré dokáže priniesť pozitívne iskrivé napätie kabíny auta. Cesta do práce alebo na žúrku je relatívne neškodná, riziká emočných zranení sú pomerne nízke. Ale taká desaťhodinová púť! Poznám babu, inak je celkom fajn, ktorá si pred každým dlhším výjazdom s priateľom spíše bod po bode, čo s ním chce prebrať. Cestou ona plače, vyčíta, spočíta mu všetko, on si väčšinu z toho už samozrejme ani nepamätá. Mala som tú česť zažiť ju v akcii. Ešte v meste sa držala, no akonáhle jej miláčik prekročil hraničný prechod Jarovce Kittsee, otvorila ústa a spustila. Ponožky na zemi, málo sexu, ak sex, tak nie dostatočne dlhý. Pridlhé pohľady na spoločnú známu, prikrátke objatia. Malý byt, malý plat a malý hotel, ktorý vybral. Prvý týžden na mieste sa nerozprávajú. On trávi náklad, ktorý mu počas veľa hodín naložila a ona sa demonštratívne zdúva. Že nechápe, o čo jej ide. Po týždni ich to prestane baviť, slnko, víno, more spraví svoje. Prebudí sa v nich láska, ktorá ich asi aj o rok posadí opäť do toho istého auta a scenár sa zopakuje. Aj keď teda on vlani zahlásil, že buď poletia alebo zostanú doma pri Košariskách. Vôbec sa mu nečudujem.



Naviguješ na hovado!
Naopak sa veľmi čudujem mojej kamoške. Poznáte to, chlap, ktorého rozkrútite, zastavíte a fešák netuší, kde sa nachádza. Ona vlastní vodičák vyše dvadsať rokov, ale sama neodšoférovala ani dvadsať metrov. Netušila som, ako fičia a potom som sa pýtala, na čom fičia. Sadla som za nich na spoločnú cestu k moru. Uj, to bol predkoniec našich spoločných ciest. Spiatočná jazda bola definitívna bodka. Hučal po nej pri každej minutej odbočke. Jasné, že jej vina, na hovado naviguje. Ďalšia kamoška už desať rokov nesadla za volant s vlastným mužom ako spolujazcom. Volá to diamantová cesta k hádke. Nič nerobí dobre, ale on neváha ich tri deti s ňou pustiť aj na kraj sveta. Pri poslednej jazde, po šiestich hodinách tak dupla na brzdu, že si chalanisko obúchal hlavu o prístrojovku a čelné sklo. Týždeň na to on obúchal auto v garáži a dodnes nevie poriadne parkovať.
Môj dvadsaťročný syn sa počas cesty do Chorvátska rozhodol, že nastal čas vyložiť karty na stôl. Že nastal čas vyliečiť pubertálne krivdy. Pekne si počkal, kým mladší pokojne odfukoval za nami v autosedačke a v sne lovil svojich krabíkov. Volant pevne v mojich rukách a rovnako aj životy oboch detí. Pre mňa bezúniková situácia. "Mami, chápeš, že ja som jediný nemal prachy? Moji kamoši mali vždy a ja som sušil hubu!". Pre nezainteresovaných … bavili sme sa o časoch, kedy on v rámci svojej šialenej puberty, inak poriadne divokej jazdy na húsenkovej dráhe chlastal prvú ligu a jointíkov balil s frekvenciou ako ja mladšiemu desiatu do školy. Jasné, že som s ním sedela v tom jeho rozkývanom vozíku, dávala umelé dýchania a sama takmer pri ňom prestala dýchať. Aj som mu to s pevným hlasom povedala. Že zlatko, ale toto naozaj nie je vhodný čas na podobné analýzy! Uznal a bolo dobre. Už je dobre.



Katarzia s vínom
S mojim ex sme toho precestovali naozaj veľa. Podozrenie, že teda som nejaký ten čas nebola jediná, dalo zopár našim cestám za hranice všedných dní punc tragikomédie. Ja som šepkala, načo kričať, také nasraté syčanie vám prenikne až do mozgu. Alebo som dokázala čušať. Dlhé hodiny. Lebo Ticho dokáže často viac kričať. Potom som mala frajera, to keď som zistila, že teda podozrenie bolo namieste. A ten môj frajer syčal a čušal, vyčítal. Zásadne v jeho aute. A keďže sme sa vozievali iba na výlety, peklíčko nemalo konca kraja. Keď na mňa spustil, že ako to, že som zabudla kúpiť tabletku "Po" a on si nemôže užiť, ako sa mu chce, nejaký čas som potom cestovávala iba sama. Už nesyčím ani nekričím. Cesta autom je v určitých momentoch úžasná katarzia. Dokáže vyplaviť kadečo. No asi je naozaj lepšie dať si fľašu vína ešte pred a katarzovať v obývačke. A uvidí sa, či vôbec dakam ísť. A keď už ísť, tak s blaženým úsmevom v očakaváni Piňa Colady, gýčových západov slnka, magických výhľadov z vrcholkov hôr. A netestovať únikové schopnosti partnera a brzdnú dráha vášho auta.