Srdce ako autobus

Rozmýšľam kedy sa to začalo. Začiatok nášho prvého a dúfam aj posledného konca. Dá sa ten moment, tá chvíľa udržať v pamäti ? Dá sa spätne povedať : „ Začalo to vtedy keď ..." Kedy sa začali naše cesty,srdcia a duše vzďaľovať? 

Prvé roky keď sme ešte neboli manželia sme si hovorili,že my dvaja spolu sme ako obraz bez rámu. Až deti a manželstvo z nás urobili obraz s rámom.Ten rám nám dodával pocit istoty. To bolo to, čo sme chceli. Ísť spolu. Za tým istým cieľom. Rozmýšľam kedy a prečo sme ho stratili z očí. Bolo to vtedy keď som sa prestala smiať ja, alebo ty? Vtedy keď si si po práci vždy ľahol a celé poobedie prespal,lebo si nemal sily na nič iné? Alebo vtedy, keď si ty prestal byť stredobodom môjho celého vesmíru a ja som sa stala viac mamou, ako tebe milujúcou manželkou a najlepšou priateľkou? 

Chcela by som si na ten moment spomenúť ,pevne ho zachytiť,zabaliť do krabice, previazať a prelepiť a už nikdy neotvoriť. Položila by som ju vysoko vzadu do skrine a raz za čas, pri triedení zimných a letných veci,by mi prišla pod ruku, zatriasla by som ňou,pozrela na etiketu „ Začiatok rozpadu manželstva „. Pripomenula by som si ten dôvod a zase ju, teraz už s úsmevom zasunula do tmavého kúta. Nevyhodila by som ju. Nechala by som si ju ako tichú výstrahu. Vyrezala by som na nej malé okienko, také zasúvacie a sem tam do nej pozrela. Aby som nezabudla. 

Niekedy, keď by sa mi zdalo, že znova pridlho ležíš na gauči, by som ju vybrala, doniesla a na chvíľku ti ju s úsmevom bez slov ukázala... Možno by som nechala do nej nazrieť aj moje kamošky. Vtedy keď sa mi sťažujú, že mužov celé dni nevidia, alebo že „niečo je iné „ . 

Ktohovie, či máš aj ty takú krabicu. A či do nej sem tam nazrieš. Podľa mňa nie. Ja viem, že vy muži neanalyzujete. Možno v práci. Vzťahy nie. Možno som naozaj prehliadla,všetky signály, ktoré si ku mne vysielal, ako k majáku z lode plávajúcej po tichom mori, nevidela som tie vlny, ktoré si ty už ako kapitán cítil a zúfalo si sa snažil nájsť spojenie, aby sme ich obišli . Spolu . Bola som príliš zaujatá pevninou deti .

Neobviňujem ťa. Ver mi, že aj ja som chcela. Nechcela som zísť z cesty. Len mi je ľúto. Ľúto, že ten signál zachytil niekto iný. Ľúto, že si vtedy ten signál smerom ku mne prerušil. Ľúto, že som naň nereagovala. Aspoň sem tam. Na preklenutie toho náročného času. Je mi ľúto, že som sa prestala smiať tym zvonivým smiechom, ktorý si mal tak veľmi rad. Keď som sa tak smiala, neveriacky si na mňa pozeral a hovoril mi, že už len pre ten môj smiech ma miluješ, lebo vtedy cítiš radosť zo života. A čudoval sa tým výškam a hlasitosti v ňom. Vždy si ma vtedy objal a zaboril si si tvár do priehlbiny na mojom ramene a hovoril mi ako ma veľmi ľúbiš. Tam niekde pri kľúčnej kosti. Je mi ľúto, že si ma prestal milovať a že som prestala byť tou jedinou. Zmiatla nás búrka a vyzeralo to, že všetko je zničené . Polámaný rám,rozbité sklo a roztrhaná fotka nás všetkých. Stáli sme nad tým obrazom,ty na jednej strane ,ja na druhej a nevädli sme, či ju máme ešte zlepiť, alebo celkom roztrhnúť. Čo s toľkými črepinami? Vyhodiť? Pozliepať? Na stene obrysy niečoho čo už nie je. Domom sa šírilo ticho . Chodili sme okolo tých črepín a ani jeden z nás si netrúfal ich pozbierať. Možno sme sa báli, že nenájdeme nejaký kúsok, ktorý sa zatúlal pod komodu, alebo že sa porežeme a tá bolesť bude ešte horšia ako to ,čo sme práve žili. Alebo nás zasiahne tak, že sa už nepozbierame. Vnútorne sme krvácali tak či tak. Obaja. Vonkajšie zranenia neboli už nutné. Stačili tie rozrezané srdcia. Ale každý sme videli len to svoje. Sem tam sme do tých črepín kopli špičkou nohy raz ja, raz ty. Sem tam som ich skúšala lepiť a ty si išiel okolo a kopol si do nich znova. „Nechcem tie črepy, nechcem ten obraz" kričal si po mne, ako keby bol len môj. Jedného dňa som išla okolo a čudovala sa, prečo tu ten bordel tak dlho na tej zemi vlastne nechávam . Už má nebavilo stále naň pozerať, obchádzať ho a báť sa, že raz doňho naozaj vstúpim a bolo mi už jedno, či vlastne chceš, aby som ešte niečo skúšala lepiť . Začínalo mi dochádzať lepidlo a začala som rozmýšľať , či sa oplatí do toho nalomeného rámu ešte vôbec niečo dať. Tak som tie črepy so slzami v očiach nahádzala do vreca, ktoré som ti vtisla do rúk so slovami „ Rob si s tým čo chceš „ . Na stene som nechala visieť len prázdny rám. Čo ak náhodou ? Otočila som sa ti chrbtom, otvorila okno, zavrela oči a zhlboka sa nadýchla . Bez strachu z toho čo bude. A ticho povedala sama sebe : " Choď. Radšej ťa nechám odísť. Mám ťa príliš rada nato, aby si ostal s nami a bol nešťastný ." 

A vtáci spievali,slnko svietilo ,obloha bola modrá a ja som dýchala a dýchala. Ako keď bežíte maratón a viete, že musíte dobehnúť. Sama.